JÁRAY- blog.

V čase karantény, keď žiaci a študenti trávia väčšinu dňa doma, nie je od veci upriamiť ich pozornosť aj k vážnejším veciam a to konkrétne k filozofii fyziky, k fyzikálnej paradigme, čiže k spôsobu myslenia ľudstva od jeho zrodu do dnešných dní.

Reálny, preto dialektický vývojový trend vo fyzike je iba taký, pri ktorom vedecko akademická obec je si plne vedomá toho, že všetky ľuďmi vyslovené (objavené) fyzikálne argumenty sú apriórne (od dňa ich zrodu) mylné argumenty.

Reálny, preto dialektický vývojový trend vo fyzike je iba taký, pri ktorom vedecko akademická obec kontinuálne (plynule) prevádza dôslednú analýzu (rozbor) každého súdobého ľudského fyzikálneho omylu (plynule overuje pravdivosť práve platnej fyzikálnej paradigmy) a keď syntézou (zlúčením) analytický preverených parametrov dospieva k novému, ale už vždy k menšiemu a vždy k viac a viac obsažnejšiemu ľudskému fyzikálnemu omylu. (K takzvanému novému mylnému fyzikálnemu objavu.)

Reálny, dialekticky vývoj vo fyzike je iba taký, v ktorom všetky fyzikálne objavy, sú vedecko akademickou obcou od ich zverejnenia automaticky, čiže vždy a za každých okolností, klasifikované iba ako fyzikálne omyly, s vedomím toho, že obsah nových fyzikálnych omylov (nových ľudských objavov) môže (eventuálne) tvoriť vždy jeden vyšší stupienok, vždy jeden vyšší schod, po ktorom fyzika môže stúpať vyššie a tým pádom aj bližšie k limitnému, k hraničnému, preto nikdy nie ku konečnému poznaniu reálnych zákonov materiálnej prírody.

Kapitola č.1.

Prvý (Aristotelov) fyzikálny omyl.

Takýmto logickým, ako aj dialektickým a preto aj kauzálnym vývojovým postupom (už v štvrtom storočí p.n.l.) fyzika sa dopracovala k jej prvému komplexnému omylu, čiže k revolučne mylnej Aristotelovej Geocentrickej Svetovej Sústave, v ktorej Zem nadobudla prvýkrát v dejinách vedy guľový tvar a predstavovala najväčší (najhmotnejší) vesmírny objekt, ktorý súčasne tvoril aj nehybný stred celého vesmíru.

Ibaže táto Aristotelova svetová sústava nebola v dobe jej zrodu klasifikovaná súdobou vedecko akademickou obcou ako prirodzený ľudský omyl, preto ďalší, dialektický vývoj revolučne mylnej Aristotelovej Geocentrickej Svetovej Sústavy, ustrnul a to až na dve tisícročia.

Principiálne mylný obsah Aristotelovej Geocentrickej Svetovej Sústavy, bol vtedajšou vedecko akademickou obcou klasifikovaný za absolútnu, ničím nespochybniteľnú fyzikálnu pravdu (za fyzikálnu dogmu) a preto ten objektívny fyzikálny omyl bol aj neskoršími vedecko akademickými obcami už iba kozmeticky upravovaný pomocou ďalších, ale nie podstatných ľudských fyzikálnych omylov, ktoré ale neprezentovali nové, progresívne fyzikálne omyly, preto ani nové fyzikálne objavy.

Tie, kozmetické fyzikálne úpravy prevádzané vedecko akademickými obcami, iba rozširovali obzor (rádius) pôsobnosti Aristotelovej Geocentrickej Svetovej Sústavy, ale v žiadnom prípade nepopierali, nemenili, nedotýkali sa jej principiálneho, ba až revolučného fyzikálneho omylu. Nespochybňovali nehybnosť Zeme v kozmickom priestore.

Kvôli tomu, pôvodne pokrokový a preto aj vývoja schopný fyzikálny omyl, zvaný Aristotelova Geocentrická Svetová Sústava, stal sa na viac ako 2000 rokov, nespochybniteľnou, absolútnou fyzikálnou pravdou, presnejšie povedané, stal sa fyzikálnou dogmou, ktorá sa všeobecne považovala za fyzikálnu axiómu.

Kapitola č.2.

Druhý, (Koperníkov) fyzikálny omyl.

Revolučný fyzikálny omyl zvaný Aristotelova Geocentrická Svetová Sústava, bol až v roku 1543 nášho letopočtu nahradený novým, pokrokovejším, ale zase iba ľudským fyzikálnym omylom, zvaným Koperníkova Heliocentrická (slnečná) Svetová Sústava.

Tento Koperníkov fyzikálny omyl hlásal v podstate iba to, že nehybným stredom vesmíru nie je guľatá Zem, ale guľaté slnko, ako aj to, že nie Zem, ale Slnko je najhmotnejším materiálnym objektom, ktorý súčasne tvorí aj nehybný stred celého vesmíru.

Tento Koperníkov fyzikálny omyl, zvaný ako Koperníkova Heliocentrická Svetová Sústava, v skutočnosti prezentoval iba Koperníkovu hypotézu (iba Koperníkov predpoklad – proroctvo) o pohybe Zeme okolo slnka, pretože Koperník v súvislosti s jeho svetovou sústavou neuvádzal žiadne pozemské experimentálne dôkazy pravdivosti tejto jeho hypotézy, čiže sa neodvolával na žiadne pozemské experimentálne dôkazy pohybu Zeme okolo slnka.

Keby Koperník svoju inovovanú svetovú sústavu neoznačil iba za jeho osobnú hypotézu, ale za objektívnu realitu, cirkevná vrchnosť by mu nedovalila vydať knihu v ktorej by mohol podrobne opísať argumenty jeho hypotézy. Koperník túto svoju hypotézu podrobne opísal vo svojej knihe pod názvom: O pohybe nebeských sfér.

Tá kniha vyšla v roku 1543 a to iba dva mesiace pred Koperníkovou smrťou. Preto Mikuláš Koperník nemohol byť aktívnym účastníkom polemiky, či diskusie o pravdivosti obsahu jeho, hypotézy obsiahnutej v jeho knihe. Z tohto dôvodu Koperník sa vo fyzike nespomína tak často, ako tí jedinci, ktorý obsah jeho knihy zúrivo kritizovali, alebo tí, ktorí obsah jeho knihy horlivo obhajovali. Hypotézy totiž vo fyzike nemajú veľkú cenu.

Kapitola č.3.

Tretí, (Galileov) kontra revolučný fyzikálny omyl.

Koperníkova fyzikálna hypotéza, bola okamžite po jej knižnom zverejnení napadnutá ako aj odmietnutá dogmatickými vyznávačmi Aristotelovho fyzikálneho omylu zvaného ako Aristotelova Geocentrická Svetová Sústava a to až do takej miery, že horlivý obhajca a šíriteľ pravdivosti obsahu Koperníkovej hypotézy, zvanej Heliocentrická svetová sústava, Galileo Galilei, bol inkvizičným súdom vyzvaný k tomu, aby on pomocou vedeckej metódy, čiže pomocou experimentu, dokázal (tu na Zemi) pohyb Zeme okolo Slnka. Presnejšie povedané, aby Galileo experimentálne vyvrátil nehybnosť Zeme.

Galileo pohyb Zeme okolo slnka nevedel dokázať vedeckým spôsobom, čiže pomocou experimentu tu na povrchu Zeme, preto bol dobovými okolnosťami prinútený svoju obhajobu Koperníkovej svetovej sústavy pokorne a ponížene odvolať.

Galileo následne bol nútený vymyslieť si nový, čiste účelovo vyfabrikovaný fyzikálny omyl (anti fyzikálny objav), známy ako Galileov Princíp Relativity Pohybu Matérie, aby nim ospravedlnil svoju neschopnosť vedecky, experimentálne dokázať pohyb Zeme okolo slnka tu na Zemi.

Tento (kontra revolučný) Galileov fyzikálny omyl tvrdí v podstate iba to, že ak sa teleso pohybuje zotrvačným pohybom, čiže rovnomernou, konštantnou rýchlosťou po priamočiarej dráhe, tak v takomto prípade neexistuje žiadny vedecký, čiže žiadny experimentálny spôsob, ktorým by sa dalo zistiť to, či sa teleso vôbec pohybuje (určitou nie nulovou rýchlosťou vesmírnym priestorom), alebo či stojí nehybne (nulovou rýchlosťou) na jednom mieste vesmírneho priestoru.

Keďže podľa Galilea Zem sa pohybuje okolo slnka zotrvačným pohybom, čiže rovnomernou rýchlosťou po priamočiarej dráhe, preto jej pohyb okolo Slnka nedá sa experimentálne dokázať.

Galileo tento svoj nový fyzikálny omyl (objav) zdôvodňoval tým, že zmenou zotrvačnej rýchlosti pohybu matérie, nemenia sa fyzikálne vlastnosti matérie a preto počas zotrvačného pohybu telies (akoukoľvek veľkou rýchlosťou) nedajú sa na telesách namerať žiadne fyzikálne zmeny ktoré by nasvedčovali tomu, že telesá sa pohybujú nie nulovou zotrvačnou rýchlosťou, alebo stoja nehybne, nulovou rýchlosťou v kozmickom priestore.

Kardinálnym vedeckým zlyhaním dobovej vedecko akademickej obce v spojitosti s akceptovaním pravdivosti obsahu Galieovho fyzikálneho omylu, zvaného ako Princíp relativity pohybu matérie (v skutočnosti s akceptovaním fyzikálneho princípu ktorý popiera samotnú existenciu pohybu matérie)

bolo to, že vedecko akademická obec tento nový Galileov fyzikálny omyl, nepovažovala automaticky za fyzikálny omyl, ale ho vyhlásila za absolútne pravdivý (až revolučný) fyzikálny princíp, čiže za fyzikálnu dogmu a to napriek tomu, že Galileo tento svoj principiálny fyzikálny omyl nebol schopný dokázať vedeckým spôsobom, čiže pomocou experimentálneho dôkazu.

Preto vedecká hodnota predmetného Glileovho fyzikálneho omyl (fyzikálneho princípu) bola a i v súčasnosti je iba na úrovni typu JPP: Jedna pani povedala.

Tento Galileov principiálny fyzikálny omyl (Princíp relativity pohybu) našťastie poskytuje aj jeden veľmi dobre merateľný, i keď iba implicitný (iba odvodený, iba teoretický, nie priamy) experimentálny dôkaz pravdivosti, alebo omylu jeho obsahu.

Konkrétne ide o experimentálny dôkaz, ktorý má potvrdiť (alebo vyvrátiť) Galeileovo tvrdenie o tom, že počas zrážky dvoch rovnako hmotných telies, ktoré sa pohybujú voči sebe (ktoré sa k sebe približujú) rovnomerným priamočiarym, teda zotrvačným pohybom, napríklad s relatívnou rýchlosťou (v = 10m/sec), vzniká vždy rovnako veľký talk ich vzájomnej zrážky a to bez zreteľa na to, či sa jedno teleso pred zrážkou pohybovalo (iba predpokladanou, iba relatívne) väčšou rýchlosťou (v = 10m/sec) a to druhé bolo v nehybnom stave (v = 0m/sec), alebo či obe telesá sa pred ich spoločnou zrážkou pohybovali voči sebe (iba predpokladanou, iba relatívne) rovnako veľkou rýchlosťou (v = 5m/sec) + (v = 5m/sec).

Rukolapným dôkazom toho, že predmetný Galileov principiálny fyzikálny omyl, bol dobovou vedecko akademickou obcou nesprávne (veľmi mylne) klasifikovaný za absolútnu fyzikálnu pravdu (čiže za mylný výklad fyzikálneho omylu, preto za kvadratický fyzikálny omyl) je aj tá neblahá, ale pritom objektívne reálna a do dnešných dní pretrvávajúca skutočnosť, že ten jediný a preto dobre merateľný zrážkový experimentálny dôkaz pravdivosti (alebo nepravdivosti) obsahu Galileovho fyzikálneho omylu, zvaného Princíp relativity pohybu, nebol odo dňa jeho vyslovenia Galileom, až do dnešných dní nikým experimentálne preverený.

Tento, Galileom iba predpokladaný (iba Galieom slovne vyslovený, preto iba Galileom prorokovaný) univerzálne rovnako veľký tlak zrážky dvoch rovnako hmotných telies, za akýkoľvek variant rýchlosti ich približovania sa, ktorý má potvrdiť (alebo vyvrátiť) pravdivosť obsahu Galeovho principiálneho fyzikálneho omylu, je súčasnou vedecko akademickou obcou akceptovaný ako výsostne logický a preto axiomatický experimentálny dôkaz, ktorý si nevyžaduje jeho experimentálne prevedenie.

Z tu uvedených dôvodov dá sa jednoznačne a nespochybniteľne konštatovať to, že predmetný Galileov principiálny fyzikálny omyl, zvaný Princíp relativity pohybu, stal sa v očiach všetkých dobových (ako aj súčasných) vedecko akademických obcí absolútnou pravdou, čiže fyzikálnou dogmou a práve preto aj tento fyzikálny omyl bol vyňatý z procesu konštruktívne kritickej, preto aj dialektickej analýzy, čiže z procesu jeho prerodu zo starého fyzikálneho omylu na nový, ale už pokrokovejší fyzikálny omyl. Z tohto dôvodu obsah Galileiho Princípu relativity pohybu, musel zákonito ustrnúť, čiže musel zostať nemenným odo dňa jeho vzniku, až do dnešných dní.

Klasifikáciou Galileiho fyzikálneho omylu zvaného Princíp relativity pohybu matérie, za dokonalú fyzikálnu pravdu, čiže za fyzikálnu dogmu, vedecko akademická obec musela automaticky, čiže zákonito naraziť na pre ňu neprekonateľnú fyzikálnu prekážku, pretože ona na jednej strane prísne vyznáva to, že za reálny fyzikálny argument je možné akceptovať iba taký argument, ktorého obsah dá sa experimentom overiť a matematicky opísať, zostáva bezmocne a bezradne stáť zoči – voči Galileovmu fyzikálnemu argumentu, ktorého výnimočnou vlastnosťou je práve to, že jeho pravdivosť nedá sa experimentálne dokázať, ale ani experimentálne vyvrátiť jeho mylný obsah.

Klasifikáciou Galileiho fyzikálneho omylu zvaného Princíp relativity pohybu matérie, za dokonalú fyzikálnu pravdu, vedecko akademická obec musela zákonito naraziť, na pre ňu neprekonateľnú fyzikálnu bariéru aj preto, lebo ona v tomto prípade bola (je) nútená zredukovať najzákladnejšiu formu existencie matérie, čiže jej reálny materiálny pohyb, iba na abstraktnú, iba očami viditeľnú ilúziu pohybu matérie, ktorú v žiadnom prípade nie je možné experimentálne (pomocou meracích prístrojov) dokázať a preto nie je možné taký (iba iluzórny) pohyb považovať za vedecký, za dialektický pohyb matérie.

Akceptovaním Galileiho fyzikálneho omylu, zvaného Princíp relativity pohybu matérie, za dokonalú fyzikálnu pravdu, vedecko akademická obec bola (je) nútená vzdať sa experimentálno dôkazu, ako jediného kritéria pravdivosti každého fyzikálneho argumentu.

Vedecko akademická obec svojou klasifikáciou Galileiho fyzikálneho omylu zvaného Princíp relativity pohybu matérie, za dokonalú fyzikálnu pravdu, bola (je) nútená akceptovať aj existenciu nie experimentálnej fyziky, čiže aj existenciu fyziky iba očnej ilúzie pohybu matérie, ktorú od hanby uvádza iba pod krycím menom: „Relativistická fyzika“. Pričom pravým menom Relativistickej fyziky je: Fyzika bez experimentálnych dôkazov (Fyzika ilúzie pohybu matérie).

K akým ďalším neprekonateľným problémom sa Relativistická fyzika, fyzika bez experimentálnych dôkazov (fyzika ilúzie pohybu matérie) dopracovala, opíšem v nasledujúcom článku.

Mojim neskrytým zámerom je to, aby sa závery Relativistickej fyziky, fyziky bez experimentálnych dôkazov (fyziky ilúzie pohybu matérie) po skončení karantény prestali vyučovať a aby sa relativistická fyzika počas karantény stala neklasifikovaným (iba informatívnym) vyučovacím predmetom.