JÁRAY- blog.

IDEOVE CITÁTY TOHTO ČLÁNKU:

„Poslaním fyziky v celých jej dejinách, bolo produkovať vždy iba budúce fyzikálne omyly, preto fyzika aj v súčasnosti musí zákonito produkovať iba samé budúce fyzikálne omyly.“

(Alexander JÁRAY)

„Keď sa fyzika riadi viac ako 100 rokov starými fyzikálnymi zákonmi, vtedy fyzika je jednoznačne brzdou vedeckého pokroku.“

(Alexander JÁRAY)

„Pod každým fyzikálnym zákonom mal by povinne nasledovať dodatok napísaný malými písmenami, (podobne ako je to pri návodoch na užívanie liekov) v nasledovnom znení:

(Za prípadne nezhody tohto zákona so skutočnými javmi a zákonitosťami materiálnej prírody, fyzika neberie zodpovednosť.)

(Alexander JÁRAY)

———————————————————————————-

SÚDOBÉ ZÁSADNÉ FYZIKÁLNE OMYLY.

1. Prvým zo zásadných omylov súčasnej fyziky je to, že ona ignoruje Zákon kauzality a to konkrétne tým, že všetky jej zákony vyjadruje výlučne rovnicami typu:

(Príčina = Následok), (Akcia = Reakcia), (+F = -F).

Správne by to malo vyzerať nasledovne:

(Príčina = Príčina), (Akcia = Akcia), (+F = +F).

(Následok = Následok), (Rekcia = Reakcia), (-F = -F).

pričom kauzálne (dynamické) deje môžu sa opísať iba nerovnosťami typu:

(Príčina > Následok), (Akcia > Reakcia), (+F > -F).

(Zákon kauzality pojednáva o tom, že Príčina predchádza Následok v čase, preto Príčina a Následok nikdy nemôžu byť v jedno čase rovnako veľké.)

V súčasnej fyzike nenájdete ani jeden fyzikálny zákon, ktorý by bol vyjadrený kauzálnou nerovnosťou (>).

Preto pravý názov súčasnej fyziky je nasledovný:

ROVNICOVÁ FYZIKA (=).

Paradigma Rovnicovéj fyziky (výlučne rovnicový model myslenia) núti všetkých fyzikov rozmýšľať jedine v rovniciach, pričom fyzikálnu nerovnosť, ktorá je nevyhnutnou podmienkou pre vznik dynamických silových interakcii, ktoré tvoria minimálne 50% zo všetkých silových interakcii prebiehajúcich v materiálnej prírode, je rovnicovými fyzikmi automaticky ignorovaná a to účelovou relativizáciou (bagatelizáciou) samotného pohybu matérie, čiže popieraním existencie reálneho (absolútneho) pohybu matérie.

———————————————————————————-

2. Druhým zo zásadných omylov súčasnej rovnicovej fyziky je to, že ona (svojou rovnicovou paradigmou) je nútená uznávať existenciu iba jedinej Zotrvačnej hmotnosti matérie.

Pritom Zotrvačnú hmotnosť matérie ktorá vzniká, ktorá sa indukuje počas (dynamickej) silovej interakcie (čiže iba počas takej silovej interakcie, do ktorej vstupujú dve telesá s ABSOLÚTNE RÔZNE VEĽKOU HYBNOSŤOU (m.v1 > m.v2), predurčuje to, že ktoré z tých dvoch telies sa v takejto silovej interakcii v jedom čase (t) SPOMAĽUJE

(m.-a),

a ktoré sa ZRÝCHĽUJE,

(m.+a).

V dynamickej silovej interakcii Zotrvačná hmotnosť matérie (telesa) ktorá sa SPOMAĽUJE, musí byť (a aj je) VÄČŠIA od Zotrvačnej hmotnosti matérie (telesa), ktorá je v tejto dynamickej silovej interakcii URÝCHĽOVANÁ.

Preto objektívna realita materiálnej prírody je taká, že medzi SPOMAĽUJÚCOU sa a URÝCHĽOVANOU Zotrvačnou hmotnosťou matérie platí nasledovný kauzálny (dynamický) preto nie rovnicový vzťah:

(-F = m.-a) > (+F+ = m.+a).

Stručne povedané, v kauzálnej (nie rovnicovej) materiálnej prírode platí, že Zotrvačná hmotnosť matérie ktorá sa v silovej interakcii SPOMAĽUJE

(m.-a),

je VÄČŠIA od Zotrvačnej hmotnosti matérie ktorá sa v tej istej silovej interakcii ZRÝCHĽUJE

(m.+a).

Experimentom doložené argumenty existencie dvoch rôzne veľkých Zotrvačných hmotnosti matérie, neboli doteraz žiadnym rovnicovým fyzikom na svete ani raz experimentálne preverené, lebo oni vznikajú v kauzálnej, dynamickej, čiže nie rovnicovej silovej interakcii, ktorej existencia odporuje rovnicovej paradigme súčasnej (výlučne rovnicovej) fyzike.

Z tohto dôvodu rovnicoví fyzici, existenciu dvoch rôzne veľkých Zotrvačných hmotnosti matérie apriori (automaticky, reflexívne) odmietajú vziať čo i len na vedomie a preto (kolektívne, korporatívne) automaticky (dogmaticky, tradične) odmietajú ju aj experimentálne overiť.

Preto rovnicová fyzika túto objektívne existujúcu kauzálnu NEROVNOSŤ:

(-F = m.-a) > (+F = m.+a).

je nútená otrocky, dogmaticky (bez experimentálneho preverenia) opisovať vždy iba nasledovnou ROVNICOU:

(-F = m.-a) = (+F = m.+a).

Poslaním tu opísaného experimentálneho dôkazu je, vedeckým spôsobom dokázať existenciu DVOCH RÔZNE VEĽKÝCH Zotrvačných hmotnosti matérie a tým pádom poukázať aj na mylný obsah argumentov výlučne rovnicovej relativistickej a preto nie kauzálnej fyziky, ktorými ona mylne obhajuje existenciu iba JEDINEJ Zotrvačnej hmotnosti matérie, ako aj poukázať na to, že prečo rovnicoví fyzici arogantne odmietajú vziať na vedomie existenciu aj DRUHEJ Zotrvačnej hmotnosti matérie.

Presnejšie povedané, tento experimentálny dôkaz má doplniť výlučne rovnicový obsah Galileovho Princípu relativity pohybu, ako aj doplniť výlučne rovnicový obsah oboch Einsteinových teórii relativity pohybu matérie a to o KAUZÁLNE NEROVNOSTI, ako aj o DRUHÚ ZOTRVAČNOU HMOTNOSŤ MATÉRIE.

Ešte presnejšie povedané, tento Experimentálny dôkaz má vedeckým spôsobom dokázať mylný obsah Galileovho Princípu relativity pohybu matérie, ako aj mylný obsah oboch Einsteinových teórii relativity pohybu matérie + ostatných omylov rovnicovej fyziky.

———————————————————————————-

ÚVOD DO PREDMETNEJ FYZIKÁLNEJ PROBLEMATIKY.

Keďže rovnicová fyzika nevie dostatočne zadefinovať ani len obsah slova (filozofickej kategórie) „HMOTA“, preto hmotu definuje (identifikuje) iba pomocou ňou merateľných fyzikálnych parametrov.

Rovnicová fyzika, v súvislosti s definovaním hmoty uvádza (akceptuje) iba tieto jej dve dobre merateľné parametre a to:

1. GRAVITAČNÚ hmotnosť a 2. ZOTRVAČNÚ hmotnosť.

1. GRAVITAČNÚ HMOTNOSŤ matérie tvorí (nie ľahko) merateľná veľkosť intenzity jej gravitačného poľa (g), ktoré každá hmota automaticky vytvára vo svojom okolí a to podľa rovnice:

(g = G.m/r.r)

a následne týmto svojím gravitačným poľom (g) priťahuje k sebe iné materiálne telesá s ich vlastným gravitačným poľom (g).

Gravitačné pole matérie (g) je stálou a preto organickou súčasťou hmoty. Preto hmota má aj v stave jej zotrvačného pohybu gravitačné pole (g). Hmota bez gravitačného poľa (g) nemôže existovať. (Ani v ríši rozprávok.)

2. ZOTRVAČNÚ HMOTNOSŤ matérie podľa rovnicovej fyziky tvorí dobre merateľná veľkosť odporu hmoty (telesa) voči zmene jej zotrvačného stavu. Pod pojmom zmena zotrvačného stavu hmoty (telies), rovnicová fyzika chápe zmenu rýchlosti pohybu hmoty (telesa) konkrétne:

SPOMALENIE telesa, (m.-a)

alebo

ZRÝCHLENIE telesa, (m.+a).

Práve preto rovnicová fyzika dáva medzi obidva druhy Zotrvačnej hmotnosti matérie, iba intuitívne (dogmaticky, tradične) znak rovnosti:

(m.-a) = (m.+a).

Ibaže Zotrvačná hmotnosť matérie nie je stálou, sprievodnou, preto ani organickou súčasťou hmoty (telesa). Telesá pohybujúce sa zotrvačným pohybom, čiže pohybujúce sa nemennou, konštantnou rýchlosťou, ako aj priamočiarym smerom, NEMAJÚ ZOTRVAČNÚ HMOTNOSŤ!!!

Merateľná Zotrvačná hmotnosť matérie indukuje sa, vzniká (ako aj zaniká) iba v silových interakciách medzi (dvomi) telesami.

Merateľná Zotrvačná hmotnosť matérie mimo silových interakcií medzi (dvomi) telesami, nemôže existovať, lebo mimo silových interakcií, medzi (dvomi) telesami (čiže v zotrvačnom pohybe) nemôže vzniknúť zmena rýchlosti pohybu hmoty.

Preto Zákon zotrvačnosti pohybu mohol by znieť aj nasledovne:

„Zotrvačný pohyb telies je taký, pri ktorom telesá NEMAJÚ ZOTRVAČNÚ HMOTNOSŤ.“

(Alexander JÁRAY)

Obsah Galileovho Princípu relativity pohybu matérie latentne (skryto) priznáva to, že žiadne teleso počas jeho zotrvačného pohybu nemá Zotrvačnú hmotnosť a to tým svojím tvrdením, že v prípade zotrvačného pohybu nejedná sa o reálny, experimentálne merateľný pohyb hmotného telesa, ale iba o zdanie (iba o relativitu) pohybu nehmotného telesa. V prípade zotrvačného pohybu telesa ide o pohyb telesa bez jeho Zotrvačnej hmotnosti.

———————————————————————————-

Nasledujú tri (3) výhovorky rovnicovej fyziky, v skutočnosti, tri (3) fyzikálne dogmy, povýšené na prírodné zákony,.

Všetká múdrosť, obsiahnutá v Galileovom Princípe relativity pohybu, ako aj všetká múdrosť, obsiahnutá vo dvoch Einsteinových teóriách relativity pohybu, preto aj všetká múdrosť obsiahnutá v celej rovnicovej fyzike, je odvodená jedine z obsahu jej nasledovných (3-och) fyzikálnych dogiem, čiže troch výhovoriek.

1. Keď Galileo NEVEDEL experimentálne (vedeckým spôsobom) dokázať pohyb Zeme okolo slnka, ospravedlnil to jeho nasledovnou primitívnou výhovorkou:

Pohybový stav Zeme, od jej nehybného stavu, nie je možné dokázať (odlíšiť) vedeckym spôsobom, čiže pomocou experimentu, lebo neexistuje žiadny merateľný rozdiel medzi nehybným stavom Zeme a jej zotrvačným pohybom okolo Slnka a súčasne dodal:

Ak sa vám to nepozdáva, skúste mi dokázať, že to tak nie je.

2. Keď Newton NEVEDEL vysvetliť prečo aj telesá visiace nehybne na háku silomera (nad povrchom Zeme), ako aj telesá ležiace nehybne na povrchu Zeme, vykazujú na silomery (alebo na tlakomery, či váhach) hodnotu súčinu ich zotrvačnej hmotnosti (m) s ich NEEXISTUJÚCIM gravitačným zrýchlením (g = 9,81m/sec.sec), ospravedlnil to svojou nasledovnou výhovorkou:

Nehybný stav telies ležiacich na povrchu Zeme v jej gravitačnom poli (g) o intenzite (g = 9,81m/sec.sec), vykazuje také iste hodnoty, aké majú telesá ležiace nehybne na podlahe rakety, ktorá sa pohybuje zrýchleným pohybom o hodnote (a = g = 9,81m/sec.sec).

To preto, lebo VÁHA TELIES meraná na povrchu Zeme v jej gravitačnom poli o intenzite (g = 9,81m/sec.sec), je rovnako veľká VÁHE TELIES meranej na podlahe rakety pohybujúcej sa zrýchleným pohybom o hodnote (a = g = 9,81m/sec.sec) a súčasne dodal:

Ak sa vám to nepozdáva, skúste mi dokázať že to tak nie je.

3. Einstein vo svojej Všeobecnej teórii relativity (VTR) pohybu zašiel najďalej, ABY SA VYHOL MERANIU veľkosti zrýchlenej Zotrvačnej hmotnosti telies ospravedlnil to nasledovnou výhovorkou:

Voľný pád telies v gravitačnom poli Zeme, zrýchlením (g = 9,81m/sec.sec), je možné nahradiť beztiažovým stavom telies nachádzajúcich sa v zotrvačnej sústave (v kabíne rakety), ktorá je mimo dosahu gravitačných polí a súčasne dodal:

Ak sa vám to nepozdáva, skúste mi dokázať, že to tak nie je.

A každému fyzikovi na svete sa tie tri vybájené výhovorky pozdávali, lebo žiadny fyzik na svete tie výhovorky experimentálne neoveril.

Povedané jednou vetou, pravdivosť tu uvedených 3-och výhovoriek súčasnej rovnicovej fyziky, opiera sa o toto ich spoločné tvrdenie, že:

„Neexistuje žiadny vedecký – experimentálny spôsob, pomocou ktorého by sa dalo rozlíšiť to, či akýkoľvek fyzikálny proces (aj pohyb kyvadla) ktorý prebieha v uzavretej kabíne rakety, ktorá stojí nehybne na povrchu Zeme, v jej gravitačnom poli (g = 9,81m/sec.sec),

je odlišný od akékoľvek fyzikálneho procesu (aj pohyb kyvadla), ktorý prebieha v uzavretej kabíne rakety, ktorá sa pohybuje vesmírom priamočiarym zrýchleným pohybom (a), ktorej zrýchlenie je rovné gravitačnému zrýchleniu Zeme (a = g = 9,81m/sec.sec), lebo v obidvoch prípadoch (v obidvoch vzťažných sústavách) všetke fyzikálne procesy (aj pohyb kyvadla) prebiehajú IDENTICKY ROVNAKO!“

K tomu, aby platili uvedené výhovorky rovnicovej fyziky, v prvom rade museli by existovať protokoly s výsledkami merania váhy telies v gravitačnom poli Zeme (g), ako aj v kabíne kozmickej rakety pohybujúcej sa zrýchlením (a = g).

V druhom rade museli by existovať protokoly s výsledkami merania pohybu kyvadiel v gravitačnom poli Zeme (g), ako aj v kabíne kozmickej rakety pohybujúcej sa zrýchlením (a = g).

Ibaže žiadne protokoly o uvedených meraniach NEEXISTUJÚ, lebo také merania sa nikdy v dejinách fyziky nerobili. V skutočnosti sú to iba veľmi primitívne účelové výhovorky, ktorými sa rovnicová fyzika snaží ospravedlniť jej ignorovanie nie rovnicového ZÁKONA KAUZALITY, ako aj existenciu DVOCH RÔZNE VEĽKÝCH Zotrvačných hmotnosti matérie.

Keďže nemám psychiatrické vzdelanie, nemôžem sa odborne vyjadriť k spôsobu myslenia rovnicových fyzikov, preto dávam verejnosti nasledovnú otázku: Čo si myslíte o takých fyzikov, ktorí tvrdia, že váha telies meraná na povrchu Zeme v jej gravitačnom poli o intenzite (g), je rovnako veľká váhe telies nameranej na podlahe kabíny rakety pohybujúcej sa zrýchlením (a = g),

keď oni túto rovnosť váh telies odvodili iba z pozorovania malých odchyliek pohybu planéty Merkúr okolo Slnka, ako aj z pozorovaného ohybu svetla v gravitačnom poli Slnka?

Čo si myslíte o takých fyzikov, ktorí kvôli týmto pozorovaným „nebeským javom“, nevidia žiadny dôvod na to, aby sa ZRÝCHLENÁ Zotrvačná váha telies konečne a prvý krát zmerala v kabíne rakety (alebo v inej zrýchlenej sústave) pohybujúcej sa zrýchlením (a = g)?

Pre mňa zostáva nevysvetliteľnou záhadou to, že ako sa dá odvodiť zrýchlená váha telies z veľmi malého posunu perihelia planéty Merkúr, či z veľmi malého ohybu svetla v okolí Slnka.

(Tu by mohla účinne pomôcť jedine KOZMICKÁ PSYCHIATRIA, ktorá ale zatiaľ neexistuje, preto v predmetnej veci musí zasiahnuť jedine zdravý, kauzálny, sedliacky rozum a experimentálne merania zrýchlenej váhy telies tu na Zemi.)

Ak ctený čitateľ v tomto momente došiel k takému záveru, že zrýchlená váha telies mala by sa v prvom rade zmerať v kabíne rakety (alebo v inej zrýchlenej sústave) pohybujúcej sa zrýchlením (a = g), potom si môže zagratulovať k tomu, že má také konštruktívne myslenie, ktorým nedisponuje ani jeden vysokoškolsky vzdelaný rovnicový fyzik na celom svete.

Ak ctený čitateľ dospel v tomto momente k takému logickému záveru, že už by mal nasledovať opis pohybu kyvadla, na povrchu Zeme v jej gravitačnom poli o intenzite (g), ako aj na podlahe kabíny rakety (v zrýchlenej sústave) pohybujúcej sa zrýchlením (a = g), ktorý by mal dokázať existenciu DVOCH Zotrvačných hmotnosti matérie, myslí logicky, preto sa nemýli.

Lebo vec sa má tak, že buď sa ZRÝCHLENÁ Zotrvačná hmotnosť telies bude naďalej odvodzovať z konštelácii nebeských telies, ako tomu bolo v stredoveku a ako je tomu aj v súčasnosti (ako to robia rovnicoví fyzici),

alebo ZRÝCHLENÁ Zotrvačná hmotnosť telies bude sa konečne odvodzovať z váženia telies v zrýchlenej sústave (a = g), ako to navrhujem ja a ako to pudovo, reflexívne odmietajú robiť rovnicoví fyzici.

V tejto veci nemôžu zhodovať rovnicoví fyzici, ale jedine občianska spoločnosť, ktorá jedine je nositeľkou zdravého sedliackeho úsudku.

———————————————————————————-

IDEOVÝ EXPERIMENT DVOCH RÔZNE VEĽKÝCH ZOTRVAČNÝCH HMOTNOSTI.

Nasleduje opis ideového experimentu, pomocou ktorého dá sa dokázať existencia DVOCH RÔZNE VEĽKÝCH Zotrvačných hmotností matérie (telies).

Na prvom priloženom obraze (ktorý je mojím grafickým výplodom) je znázornená situácia pred začatím silovej interakcie medzi experimentálnym telesom s neznámou (preto s nulovou) Zotrvačnou hmotnosťou a pružinou, ktorá je pevne ukotvená k nehybnej stene. U toho telesa vieme iba jedno, že má nejaký tvar a že má voči nehybnej stene a pružine rýchlosť (v = 5m/sec), ako aj to, že tlak (P) medzi telesom a pružinou má nulovú hodnotu (P = 0Pa).

Na druhom priloženom obraze (ktorý je tiež mojím grafickým výplodom) je znázornená ukončená silová interakcia medzi experimentálnym telesom a pružinou, ktorá je pevne ukotvená k nehybnej stene.

V tomto prípade vieme, že teleso sa zo svojej pôvodnej rýchlosti (v = 5m/sec) SPOMALILO na rýchlosť (v = 0m/sec), pričom stlačilo pružinu z jej pôvodnej dĺžky (10cm) na dĺžku (5cm).

Počas spomaľovania sa experimentálneho telesa (pri ktorom teleso stláčalo pružinu) vznikal medzi telesom a pružinou dobre merateľný tlak (P), ktorý neprezentoval nič iného, ako dobre merateľnú hodnotu SPOMAĽUJÚCEJ SA ZOTRVAČNEJ HMOTNOSTI experimentálneho telesa.

Po tom, čo pružinou spomaľované experimentálne teleso odovzdalo všetku svoju hybnosť (svoju rýchlosť, svoju kinetickú energiu) pružine, nadobudlo nulovú hybnosť (nulovú rýchlosť) a preto sa ZASTAVILO.

V tom momente vytvoril sa (vznikol) medzi telesom a pružinou konečne veľký tlak, ktorý prezentuje konečnú (maximálnu) SPOMALENÚ ZOTRVAČNÚ HMOTNOSŤ experimentálneho telesa o hodnote (P = 50Pa).

Ibaže po ukončení procesu spomalenia experimentálneho telesa, to teleso sa zastavilo a preto nadobudlo nielen nulovú rýchlosť (v = 0m/sec), ale nadobudlo aj NULOVÚ ZOTRVAČNÚ HMOTNOSŤ!!!

Ten bez hmotný stav experimentálneho telesa, okamžite využila potenciálna energia stlačenej pružiny na to, aby začala to bez hmotné teleso URÝCHĽOVAŤ a tým pádom indukovať v ňom odpor voči jeho zrýchleniu, čiže indukovať v ňom ZRÝCHLENÚ ZOTRVAČNÚ HMOTNOSŤ.

A práve teraz som sa dopracoval k najdôležitejšiemu argumentu tohto článku a to ku konštatovaniu, že keby ten tlak medzi stlačenou pružinou a teraz už NEHYBNÝM experimentálnym telesom zostal naďalej rovnako veľký konečnému tlaku (P = 50Pa), ktorý vznikol po dokončení procesu spomalenia experimentálneho telesa, tak by pružina to teleso NEMOHLA ZRÝCHĽOVAŤ, nemohla by v ňom indukovať RÝCHLENÚ ZOTRVAČNÚ HMOTNOSŤ.

Lebo ten končený tlak (P = 50Pa) má tú vlastnosť, že neumožňuje telesu pružinu stláčať, ale nedovoľuje ani pružine rozpínať sa. Ten konečný tlak spôsobuje STATICKÝ STAV medzi pružinou ako aj experimentálnym telesom. Ale iba za veľmi, veľmi krátky časový úsek.

Preto jedinou podmienkou na to, aby sa pružina mohla rozpínať je to, aby ten statický tlak (P = 50Pa) medzi pružinou a experimentálnym telesom poklesol a tým pádom stal sa menším od konečného tlaku a to na tlak (P = 48Pa).

To sa dá dosiahnuť iba tak že Zotrvačná hmotnosť telesa počas jeho ZRÝCHLENIA bude menšia od tej ktorú mala počas jej spomalenia a tým pádom bude aj medzi pružinou a urýchľovaným telesom menší tlak, od toho konečného tlaku (P = 50Pa).

Na treťom priloženom obraze (ktorý je tiež mojím grafickým výplodom) je znázornený začiatok silovej interakcie medzi už nehybným experimentálnym telesom (ktoré vo svojom nehybnom stave už NEMÁ ŽIADNU ZOTRVAČNÚ HMOTNOSŤ) a stlačenou pružinou, ktorá môže urýchľovať to teleso preto, lebo počas zrýchľovania toho telesa vzniká v telese ZRÝCHLENÁ ZOTRVAČNÁ HMOTNOSŤ, ktorá je zákonito menšia od jej SPOMALENEJ ZOTRVAČNEJ HMOTNOSTI.

Možná že niekomu sa existencia dvoch rôzne veľkých Zotrvačných hmotnosti telies nepozdáva, podobne ako rovnicovým fyzikom. V tom prípade je potrebné odpovedať na otázku, či zdanie je základom fyzikálnych argumentov, alebo experimentálne merania.

Lebo to iba zdanie rovnicových fyzikov, o tom, že SPOMAĽUJÚCA sa Zotrvačná hmotnosť matérie je rovnako veľká ZRÝCHLENEJ Zotrvačnej hmotnosti, nebolo za celé dejiny fyziky ani raz experimentálne overené na Zemi.

Tú účelovo vyfabrikovanú rovnosť (DVOCH RÔZNE VEĽKÝCH ZOTRVAČNÝCH HMOTNOSTÍ) rovnicoví fyzici odvodili iba z pozorovania konštelácie hviezd na nebeskej oblohe.

Preto podľa Princípu ekvivalencie, Gravitačná hmotnosť je ekvivalentná (rovnaká) Zotrvačnej hmotnosti matérie. Otázkou je už iba to, ALE KTOREJ Zotrvačnej hmotnosti, SPOMALENEJ, alebo ZRÝCHLENEJ? Lebo matéria má DVE RÔZNE VEĽKÉ ZOTRVAČNÉ HMOTNOSTI, kým rovnicoví fyzici uznávajú iba jednu Zotrvačnú hmotnosť matérie.

Aby tento článok nebol zbytočne dlhý, opis pohybu kyvadla v gravitačnom poli Zeme (g), ako aj v zrýchlenej sústave (a = g). opíšem v nasledujúcom článku.

Článok sa priebežne zdokonaľuje.